Viliam II. bol zástancom imperiálnej a nacionalistickej politiky. Po prepustení kancelára Otta von Bismarcka roku 1890 viedol nemeckú politiku v duchu militarizmu, neskôr bol označený za jedného z hlavných vinníkov 1. svetovej vojny.
Veľmi dobre si rozumel s Františkom Ferdinandom d´Este, po smrti korunného princa Rudolfa následníkom rakúskeho cisára Františka Jozefa I., svojho strýka. K jeho manželke Žofii Chotkovej sa správal ako k budúcej cisárovnej, čo bolo, vzhľadom na ich morganatické manželstvo, veľmi výnimočné. Ich smrť pri atentáte v Sarajeve ho veľmi pobúrila ako priateľa i ako panovníka, a preto naliehal na Františka Jozefa I., aby vyhlásil Srbsku vojnu.
Hoci bol bratancom anglického kráľa a ruskej cárovnej, a prežil v ich spoločnosti spolu s ruským cárom, niekoľko pekných prázdnin, neprekážalo mu, že budú stáť na opačných stranách vojnového konfliktu. Svojho anglického bratanca i jeho krajinu nemal v láske, či lepšie povedané ich neznášal, i keď ich spoločnú starú matku, anglickú kráľovnú Viktóriu, mal veľmi rád.
Čl. 227 Versaillskej zmluvy obsahoval verejnú žalobu na Viliama II. pre „najhrubšie porušenie zásad medzinárodnej mravnosti a posvätnej autority zmlúv“. Cisára mal súdiť zvláštny medzinárodný tribunál, ale uchýlil sa do holandského exilu. Ani tam neprestal byť nemeckým nacionalistom a tesne pred smrťou sa tešil z Hitlerovho víťazstva nad Francúzskom.