(1830 – 1916) bol rakúsky cisár, uhorský a český kráľ. Na trón nastúpil v roku 1848 ako 18-ročný. Bolo to v čase revolučných nepokojov, ktoré sa mu s pomocou armády a s podporou rakúskeho ministerského predsedu Felixa Schwarzenberga podarilo potlačiť. Vo vnútornej politike odvolal ústavu, obnovil absolutistické zriadenie a v roku 1852 sám prebral vládu, avšak s nedostatočnými politickými skúsenosťami. Počas Krymskej vojny (1854 – 1856) si Rakúsko znepriatelilo Rusko, čo ho priviedlo do medzinárodnej izolácie aj do vojny s Francúzskom a Sardíniou, ktorá vypukla v roku 1859. Rakúsko v tomto konflikte utrpelo porážku a muselo odstúpiť časť svojho územia – Lombardsko v prospech rodiaceho sa talianskeho národného štátu. Po ďalšej porážke v roku 1866, tentoraz vo vojne s Pruskom, prišlo Rakúsko aj o Benátsko a muselo sa stiahnuť z nemeckej oblasti. Vo vnútornej politike došlo k liberalizácii a František Jozef I. musel pristúpiť na tzv. rakúsko-maďarské vyrovnanie, čiže oveľa voľnejšie spojenie súštátia. V roku 1908 zaznamenalo Rakúsko-Uhorsko jediný územný zisk, keď si pripojilo Bosnu a Hercegovinu. Táto anexia spôsobila zhoršenie medzinárodno-politickej situácie, ktorá vyvrcholila v roku 1914 sarajevským atentátom na následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este a následne vypuknutím 1. svetovej vojny. Uprostred nej v roku 1916 František Jozef I. po 68 rokoch vlády umiera. Vládu Františka Jozefa I. však možno hodnotiť pozitívne, pretože počas tohto obdobia došlo k pokroku v mnohých oblastiach života ako napríklad v kultúre, vede, umení, hospodárstve a pod.